Nič ti nedá taký pocit ako štíhlosť, ani sladkosť!

jap

29. září 2009 v 22:11 | Ugly-Baaka-Girl
Výtvarné umenie
K najstarším maľbám patria figurálne a geometrické maľby na stenách mohýl. S buddhizmom prichádza ním inšpirovaná maľba, v 7. storočí sa začína maľovať na steny a to predovšetkým výjavy buddhistického raja. Sekta inšpirovala obrazy
raigózu, ktoré zobrazujú buddhu, ako víta mŕtvych v raji. Asi v polovici obdobia Heian vznikajú prvé japonské obrazy
yamato-e. Úzke, aj niekoľko metrov dlhé zvitky s maľbami k určitému príbehu sa nazývajúemakimono. Obsahovali aj texty písané vycibrenou formou kaligrafie. So zenovým buddhizmom a kultúrou čajového obradu súvisia aj tušové maľby (suiboku-ga, sumi-e). Najprv bolo umenie tušových malieb výsadou čisto zenových mníchov, neskôr sa ale rozšírilo aj do významných rodín. Tušové maľby doviedli k dokonalosti dvaja maliari
Tenshó Shúbun
a
Sesshú Tójó. Na konci 15. a začiatku 16. storočia spojil významný maliar
Kanó Masanobu
dohromady štýl tušovej maľby a štýl yamato-e s čínskou farebnou maľbou vtákov a kvetín a vytvoril tak vlastný štýl
kanó, ktorého základom je jemná tušová maľba doplnená žiarivými farbami. Tento štýl sa často využíval ako architektonický doplnok. Ďalším dôležitým štýlom bola školabunjinga, inšpirovaná čínskou školou wen-žen-chua. Výsledkom sú krásne monochromatické tušové kresby, ale aj zložité farebné kompozície krajiniek, ale aj výjavov každodenného života. Na konci 16. storočia sa stali veľmi populárne žánrové obrázky
fúzoku-ga, ktoré boli priamymi predkami drevorezov. Drevorezby boli v Japonsku známe už od 8. storočia, ale populárne sa stali až v 17. storočí, kedy sa stali výbavou knižiek a ich technické vyhotovenie nadobudlo dokonalú presnosť a farebnosť. Drevorezy úzko súviseli s divadlom kabuki a životom v zábavných štvrtiach. Pôvodne buddhistický výraz ukiyo, majúci význam smutného, pominuteľného sveta, bol zľahčený na význam pominuteľnosti pozemských radostí v skôr veselom význame. Termín
ukiyo-e
sa tak stal všeobecným názvom pre drevorezy. Medzi najznámejších tvorcov ukyo-e patria
Hishikawa Moronobu, Kitagawa Utamaro, Katsushika Hokusai
a
Andó Hiroshige.
Tieto drevorezy boli prvé, ktoré vo veľkom ovplyvnili Európu, najmä francúzskych impresionistov. V druhej polovici 19. storočia začali do Japonska prúdiť vplyvy európskych maliarskych škôl a japonskí maliari sa začali rozdeľovať do dvoch hlavných prúdov: tradičná japonská maľba -
nihonga
a západná maľba -
yóga. Do oblasti maliarstva možno zaradiť ešte aj tradičné japonské tetovanie
irezumi. Najprv boli tetovaní zločinci, neskôr sa tetovanie stalo symbolom oddeľujúcim jedinca od zvyšku spoločnosti. Istý čas bolo dokonca tetovanie aj zakázané. Japonské tetovanie sa vyznačuje modrou a červenou farbou so zložitými motívmi vtákov, zvierat, kvetín či drakov. Dnes ja tetovanie predovšetkým znakom členov yakuzy.


XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX

Japonské umenie

V Japonsku zaujímalo výtvarné umenie významné miesto po celé stáročia, a hoci sa v ňom uplatňovali rozmanité štýly a tendencie, ako aj vplyv ázijskej pevniny a najmä Číny, vedelo si nesporne získať osobitosť a dosiahnuť pozoruhodnú estetickú úroveň. Dejiny japonského umenia sa tradične delia na niekoľko období, no názory odborníkov na ich datovanie sa rozchádzajú.

Podľa najstarších objavených umeleckých diel, hlinených nádob zdobených odtlačkami povrázkov, pomenovali prvé, predhistorické obdobie Džómon. Z konca tohto obdobia pochádzajú aj sošky ľudských postáv a zvierat, takisto hlinené a zdobené (dogu), ktorým sa pripisuje symbolický význam. Dovozom kovov z pevniny sa vytvorili predpoklady pre nástup ďalšieho predhistorického obdobia, zvaného Jajoi (okolo roku 250 pred n.l do roku 250 n.l), v ktorom sa vyrábali charakteristické bronzové predmety v tvare zvona (dótaku). V protohistorickom období Kofun (250-538) sa ukázali prvé prejavy národného povedomia a začal sa formovať štát. Spoločenská organizácia sa sústreďovala okolo rodových náčelníkov. Keď umreli, konali sa výnimočné pohrebné obrady. Hrobku (kofun) tvorila často obrovská mohyla, pozostávajúca z niekoľkých miestností, kde sa našli haniwy, nádherné hlinené sošky, z ktorých možno získať zaujímavé poznatky o predhistorickom Japonsku (v oblasti odievania, bývania atď.).

V období Asuka (538-645) sa pôvodné japonské náboženstvo, šintoizmus, oslabilo prijatím a šírením čínskeho budhizmu (okolo polovice 6. storočia). K náboženskému problému sa pridružili problémy politické, vyvolávajúce vnútorné boje, ktoré sa skončili víťazstvom kmeňa Soga.

Japonské umenie bolo vždy prístupné cudzím vplyvom, ale svojsky ich pretváralo. Šintoistické náboženstvo sa udržalo popri budhizme, ktorý prenikol do Japonska z pevniny. Zachovalo sa veľa jeho diel symbolickej povahy, napríklad "torii", posvätná brána na Icukušime, ktorá už od roku 1170 víta veriacich prichádzajúcich na ostrov.

Sogovci postavili na oslavu svojho víťazstva nádherný Hókódži, zvaný dnes Asukadera, prvý chrámový komplex v Japonsku. Nastalo obdobie rozkvetu umenia. Najslávnejším príslušníkom kmeňa Soga bol knieža Šótoku, zakladateľ japonského budhizmu. V krajine bez architektonickej tradície dal vybudovať množstvo drevených chrámov kórejského typu, medzi inými začiatkom 7. storočia chrám Hórjúdži. Zachovali sa v ňom pozoruhodné pozlátené bronzové plastiky prvého japonského sochára, ktorého meno nepoznáme a ktorý bol vnukom čínskeho prisťahoval Toriho. Tieto sochy zo začiatku 7. storočia znázorňujú Veľkého Budhu (606) a Budhu Šákjamuniho (623). Budha je znázornený v slávnostnej hieratickej póze, vo veľmi dekoratívne upravenom rúchu, ktoré ešte zvyšuje jeho vznešený výzor. Ďalším dielom, zachovaným v Hórjúdži, je Kannon, drevená socha bódhisattvu milosrdenstva. V sochách sa odráža charakteristická prísnosť obdobia Asuka, ktorá sa však neskoršie zmierňovala, ako dokazuje slávna drevená socha neznámeho autora v tom istom chráme, zvaná Kudara kannon.

Pád kmeňa Soga v roku 645 súvisí so začiatkom reformy rodu Taika, ktorý sa zmocnil vlády a usiloval sa vytvoriť z Japonska centralizovaný štát podľa čínskeho vzoru. Sídlom vlády sa stalo mesto Nara, podľa ktorého sa volá ďalšie obdobie v dejinách krajiny (654-784). Do novej, výstavnej metropole, kde všetko, zdá sa, malo šíriť slávu Taikov, sa postupne prevážali chrámy u ostatných krajov, medzi nimi aj Jakušidži (premiestnený v roku 710).

V tomto chráme s dvoma krásnymi padogami sa zachovali veľkolepé bronzové a drevené sochy. Socha Šó Kannon (okolo roku 710) názorne dokazuje nové chápanie. Cisár Šóm, najvýznamnejšia osobnosť tých čias, stotožňoval politiku s náboženstvom. Na oslavu budhizmu dal postaviť chrám Tódaidži, ktorý sa stal sídlom jeho vlády a v jeho obrovskej hlavnej sieni dal umiestniť monumentálnu bronzovú sochu znázorňujúcu sediaceho Budhu (Daibucu). Pri zasvätení sochy sa konala dovtedy nevídaná národná slávnosť. Po Šómuovej smrti obetovali jeho poklady Veľkému Budhovi a z toho základu vznikla zbierka Šósóin.

Umenie z obdobia Nara bolo ovplyvnené čínskym štýlom z obdobia dynastie Tchang. Platí to o všetkých umeleckých odboroch. Umelci preberali a napodobovali čínsky spôsob podania, techniku spracovania, témy aj výzdobné prvky. Despotizmus centralizovanej vlády a hospodárske problémy, vyplývajúce z budovania veľkých chrámov s monumentálnymi bronzovými plastikami, vyvolali reakciu, usilujúcu sa o dôsledný asketizmus. Tieto tendencie vrcholia okolo roku 759 vybudovaním chrámového komplexu Tóšódaidži pre čínskeho mnícha Gandžina, ktorého čínske meno bolo Ťien-čeng a prišiel do Japonska po dvanásťročnom apokalyptickom putovaní.

I keď ďalšie obdobie Heian (784-1185) nebolo z umeleckého hľadiska také vynikajúce ako obdobie Nara, predsa je najvýznamnejšou epochou japonských dejín umenia, pokiaľ ide o formovanie národného charakteru výtvarnej tvorby, pretože za dynastie Fudžiwara sa v roku 894 prerušili kontakty s Čínou. V tom období prenikli do vlády budhistickí mnísi, prívrženci asketických Gandžinových zásad. Namiesto Nary sa v roku 794 stalo novým hlavným mestom Heian-kjó, dnešné Kjótó. V boji za očistu života využili budhistickí mnísi aj náklonnosť cisárovnej Šótoku ku krásnemu mníchovi Dokjóovi, ktorého cisárovná vymenovala za ministra svojej vlády, ba chcela s v jeho prospech vzdať trónu. Čoskoro nastala reakcia: veľmi prísna reforma sa začal práve v čase, keď do Japonska prenikol z Číny ezoterický budhizmus siekt Tendai a Šingon. Mnoho kláštorov založených a chránených novým teokratickým štátom však postavili v horách, aby ich obyvatelia ľahšie odolávali svetským pokušeniam a žili v pokojnom prostredí, podnecujúcom k rozjímaniu.

V maliarstve postupne slabol vplyv Tchang a rozvíjala sa typická japonská technika a tematika jámato-e (-e znamená obraz a Jamato je starý názov oblasti na sever od dnešnej Ósaky a označuje prvú japonskú ríšu). V prvých rokoch 11. storočia zaujímalo v kultúrnom živote významné miesto niekoľko vzdelaných a inteligentných žien, ktoré vytvorili slávne diela: tak napríklad Murasaki Šikibu napísala psychologický román Gendži monogatari a Sei Šónagon je autorkou Knihy pod Vankúš (Makura no sóši). S úpadkom moci kmeňa Fudžiwara stúpal vplyv iných mocných rodov a vláda sa časom decentralizovala. Svedčí o tom architektonický komplex pri Hirošime s posvätnou bránou "torii" (1170), vybudovanou v mori.

V období Kamakura (1185-1333) získala hegemóniu nová kasta vojakov, tvz. samurajov, ktorí si roku 1192 zvolili za sídlo Kamakuru. Podporovali sektu zen, zastávajúcu jeden z budhistických smerov, ktorý priniesol do Japonska v roku 1191 čínsky mních Eisai. S týmto náboženským hnutím prenikla do Japonska aj čínska kultúra z obdobia Sung. Samurajovia obnovili v občianskych vojnách zničené chrámy v Nare. Spočiatku boli stúpencami sekty zen iba aristokrati, toto náboženstvo sa však rýchlo rozšírilo aj v ostatných spoločenských vrstvách, čo viedlo k obnove prístupnejších foriem, ako napríklad v tvorbe vynikajúcich sochárov Kokeihom jeho syna Unkeiho a vnukov Jokeiho, Kobena a Tankeiho.

Samurajská kultúra vyvrcholila v období Muromači (1337-1573). Samurajovia boli vojensky oslabení vnútornými bojmi a túžiac po kultivovanom živote, vrátili sa späť do Kjóta. Vládnúci rod Ašikaga naďalej podporoval náboženské hnutie zen, ktoré ovplyvnilo estetické cítenie tohto obdobia, patriaceho v japonskej histórii k najzaujímavejším. V architektúre prevládal konštrukčný poriadok a jednoduchosť, budovali sa harmonické stavby, v ktorých sa bez zbytočných ozdôb viditeľne uplatňoval použitý materiál. V maliarstve predstavovala národný ideál tvorba vynikajúceho umelca Seššúa (1420-1506). Bol stúpencom sekty zen a pôvodcom jednofarebnej čiernej tušovej maľby sumi-e, ktorú potom Samurajovia Kanó Masanobu (143-1530) a Kanó Motonobu (1476-1559), otec a syn, obohatili svetskými prvkami a založili tak slávnu a veľmi produktívnu školu Kanó. Kým Kanó sa naďalej inšpirovala charakteristickou čínskou krajinou, škola Tosa sústredila pozornosť na témy z japonskej literatúry a histórie. K formovaniu národného charakteru umenia neprispievali však len architektúra a maliarstvo, ale aj veľa iných umeleckých odborov (keramika, poézia, hudba a "nó", čo znamená schopnosť , nadanie). Významnú úlohu hral aj obrad pitia čaju, ktorý sa konal v čajovniach umiestnených v záhradách.

Keramická fľaša na saké je dielom Furutu Oriba (1544-1615). Oribe, najslávnejší žiak Rikijov, nasledoval svojho učiteľa v úsilí zjednodušiť čajový obrad a používať pri ňom prosté keramické nádoby. Pre jeho diela je charakteristický kontrast medzi presnou kontúrou tvaru a dômyselnou, spontánne tvorenou výzdobou.

Pre obdobie Momojama (1573-1615), pomenované podľa paláca, ktorý dal postaviť samuraj Hidejoši, sú príznačné obrovské opevnené zámky, symboly moci a autority stavebníkov. Najstarší z nich je zámok Azučidžo (1576) pri Kjóte, ktorý vyzdobil Kanó Eitoku (1543-1590). Dal ho postaviť ukrutný Oda Nobunaga, ktorému sa podarilo zničiť vojenskú silu budhistickú mníchov a definitívne oslobodiť politickú moc od moci náboženských predstaviteľov. Najpozoruhodnejší je zámok Nidžó (1602) v Kjóte, jediné doteraz zachované samurajské sídlo, a v Ósake (1583), ktorý dal postaviť Hidejoši. V tomto období začali do Japonska prichádzať prví Európania, Španieli a Portugalci, a po celej krajine sa šírili nové myšlienky. Rozvíjajúca sa obchodná buržoázia začala hospodársky potláčať samurajov a postupne sa vytvorilo nové sociálne zloženie obyvateľstva. Zámky stratili obranný cieľ a nevyhovovali už spôsobu života svojich bohatých pánov. Poverili umelcov, aby ich prestavali na prepychové a pohodlné sídla. Boli to zvyčajne príslušníci školy Kanó, ktorej najznámejší predstaviteľom bol spomenutý Kanó Eitoku, špecialista v odbore výzdoby na pozlátenom podklade. V tom období sa v úžitkovom umení rozšírila výzdoba lakovaním (maki-e) a umelecké remeslá (mingei) využívajúce hojne zlato a striebro. Senno Rikjú zaviedol (okolo roku 1520-1591) nový čajový obrad, v ktorom sa automatické obradové pohyby nahradili "prostou prirodzenosťou". Vytvoril na tento obrad nové druhy riadu, ktoré svojimi jednoduchými, čistými tvarmi ovplyvnil modernú priemyselnú estetiku na Západe.

V ďalšom období Edo alebo Tokugawa (1615 až 1868) sa strediskom umeleckého a kultúrneho života stalo nové sídelné mesto Edo (dnešné Tokiyo). Umenie sa v tomto období vyznačovalo tými istými charakteristickými znakmi ako v predchádzajúcom. Japonsko bolo v období Tokugawa rozdelené medzi dvesto kmeňov, z ktorých každý mal svojho vodcu a každý vodca svoj zámok. Význam obchodníkov a priemyselníkov neprestajne rástol a bolo potrebné vytvoriť pre nich dostupné umenie. Tak sa v 17. storočí popri produkcii škôl Kanó a Tosa rozvinulo umenie farebného drevorezu ukijo-e. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrí Hišikawa Moronobu. V tomto období vzniklo aj kabuki, realistickejšie a zábavnejšie divadlo ako nó, z ktorého sa časom vyvinula typická národná forma japonského divadla.

V období Meidži (1868-1912) vývoj japonského umenia potlačili styky so Západom, ktoré zblížili japonskú kultúru s európskou tvorbou. Na Západe prispeli k jeho poznaniu medzinárodné výstavy usporiadané na konci 19. storočia ( výstava v Chicagu (1893) mala veľký vplyv na dielo architekta Franka Lloyda Wrighta a výstava v Paríži (1900) zase hlboko zapôsobila na poimpresionistických maliarov, napríklad na Henriho de Tolouse-Lautrec a Paula Gauguina).

Informácie čerpané z knihy: "Dejiny umenia 4"



XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXx


Festival japonského umenia
Výstava predstaví návštevníkom umenie Suiboku-ga (kaligrafická maľba), Nihon-ga (tradičná japonská maľba), Sho (kaligrafia), Kutani-yaki (keramika z oblasti Kutani).

Suiboku-ga (kaligrafická maľba)
Kaligrafická maľba (Suiboku-ga) je umením kontrastu medzi tmavou farbou tušu a belosťou papiera, na ktorý sa dielo vytvára a je charaktreistická harmóniou papiera, vody a tušu. Kaligrafická maľba je odlišná od západného štýlu maľby, ktorý je špecifický tým, že na obraze sa využije celý priestor a nenechávajú sa biele miesta nepokryté farbou. Pri kaligrafickej maľbe čistý papier bez nanesenia tušu vytvára hĺbku, ktorá odráža a evokuje svetlo, vietor a vzduch. Kaligrafická maľba je umením, ktoré vyžaduje predstavivosť a tvorivého ducha. Traduje sa, že tuš v sebe obsahuje každú farbu. Farba a perspektíva sa dosahuje nanášaním sumi (tušu) silnejšie alebo slabšie technikou nijimi (rozpíjanie tušu) či kasure (nanášanie tenkej vrstvy tušu skoro suchým štetcom tak, aby presvitala farba papiera).

Autor kaligrafickej maľby musí byť počas maľovania veľmi koncenrtovaný pretože tuš sa po nanesení nedá vygumovať alebo inak odstrániť.

Existujú dva druhy tušu. Jeden je hnedastý, druhý modrastý. Ak sa na podklad nanesú v silnej vrstve, opticky oba budia dojem rovnakej čiernej farby. Rozdiely sú badateľné v nanášaní slabších vrstiev tušu. V posledných rokoch bolo vytvorených mnoho diel Suiboku-ga, ktoré boli namaľované tušom a gansai (špeciálne farby pre kaligrafickú maľbu).

Nihon-ga (tradičná japonská maľba)
Japonská maľba sa vyprofilovala pomocou preberania mnohých cudzích umeleckých vplyvov počas stáročí až sa nakoniec ustálila do súčasnej podoby. Japonskú maľbu ovplyvňovalo do obdobia Meiji najmä čínske umenie, neskôr moderné európske umenie a po druhej svetovej vojne moderné americké umenie.

Pri tradičnej japonskej maľbe sa používajú krásne prírodné farby, ktoré sa pripravujú z práškových minerálnych pigmentov, ktoré sa získavajú z rozomletých hornín. Na obrazoch sa často ponecháva prázdne miesto, pretože na dosiahnutie požadovaného efektu niekedy nie sú potrebné farby. Japonská maľba využíva spirituálnu symboliku častejšie než naturalistické a realistické zobrazenie. Pôvodne sa používali len prírodné farby z rozomletých hornín, ale dnes sú stále častejšie nahradzované chemickými farbami.

Tradičná japonská maľba sa nepridržiava klasických umeleckých foriem. Sleduje krásu prírody, ktorú sprostredkováva dnešnému človeku za pomoci tradičných materiálov a techník východu a čiastočne i západu.

Sho (kaligrafia)
Kaligrafia je umenie písania štetcom a tušom. Píšu sa dva druhy znakov - čínske a japonské znaky kana. Existuje viacero foriem kaligrafického písma, napr. základná forma Kaisho, deformovaná forma Gyosho a ešte viac deformovaná forma Sosho. Sústava kana obsahuje 48 znakov, ktoré vyjadrujú krásu línií.

Znak dostáva hrúbkou čiary, rýchlosťou ťahu štetca a celkovou kompozíciou odlišný význam, silu a odtieň. Znalosť písania štetcom a tušom bola v minulosti nevyhnutnou zručnosťou pre šľachtu a samurajov, ktorá sa rozšírila medzi širšie vrstvy a pretrvala dodnes.

Kutani-yaki (keramika z oblasti Kutani)
Názov tejto keramiky je odvodený od miesta nálezu kaolínu, ktorý sa v oblasti ťažil a následne spracovával v tzv. "starej peci" v oblasti Kutani okolo roku 1655. Pôvodná keramika z Kutani bola ovplyvnená vkusom vznešenej a srdečnej kultúry Kaga. Táto keramika bola na svoj čas veľmi originálna. Výrobňa porcelánu bola zatvorená v 18. storočí. Osemdesiat rokov po zatvorení porcelánky, v roku 1806, bola v Kanazawe otvorená výrobňa Kasuga-yama. Od tohto roku sa začalo obdobie opätovného rozmachu oblasti Kutani. Otvárali sa nové výrobne, v ktorých sa vytvárala nádherná originálna keramika. Vyvinuli sa rôzne nové štýly. Napríklad štýl Saishiki-kinrande je zmesou dovtedajších štýlov a západných vplyvov. Je charakteristický miniatúrnymi figuratívnymi motívmi, ktoré keramiku zdobia. Výrobky sa produkovali najmä na vývoz.Tradícia výroby keramiky pretrváva dodnes a stále sú ľudia, umelci, ktorí sú uchotní ju ďalej chrániť a udržiavať.

XXXXXXXXXXX

Kacušika Hokusai

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

"In the Hollow of a Wave off the Coast at Kanagawa" - Katsushika Hokusai. Metropolitné múzeum umenia, New York
Kacušika Hokusai
(葛飾北斎) (pôvodne zrejme Hokusai Kawamura) (* október-november
1760
Edo) - †
10. máj
1849) bol
japonskýumelec, maliar a drevorytec z obdobia Edo, ktorý sa narodil v dnešnom
Tokiu.
Je autorom 13-dielneho skicára "Hokusai manga" (začal na ňom pracovať v roku
1814) a zbierky tlačí "36 pohľadov na horu Fudži" (bola vytvorená okolo rokov
1823-1829). Je považovaný za jednu z vynikajúcich postáv
ukiyo-e
(žáner tlačí na drevené doštičky alebo kocky, ktorý sa používal medzi
17.
a
20. storočím) alebo "obrazov plávajúceho sveta" (prechodné hľadanie potešenia, napr. vo svete divadiel, reštaurácií, čajovní, kurtizán a gejší). Hokusai je tiež renomovaným umelcom vďaka svojim shunga (čo je japonský názov erotických malieb). V skutočnosti to boli vlastne inzeráty pre verejné domy a divadlá, predstavenia alebo portréty idolov či hercov a dievčat z čajovní.
Jeho "Fukujuso", séria 12-tich tlačí oslavujúcich zmyselnosť a náruživosť, je považovaná za jedno z troch najväčších prác v štýle shunga. Jeho umenie bolo dôležitým zdrojom inšpirácií mnohých európskych impresionistov akými boli
Claude Monet, alebo americký umelec
James McNeill Whistler. Hokusai aj
Hiroshige
enormne ovplyvnili celosvetovú krajinomaľbu. Napokon, Hokusaiovo meno je nezmazateľne zapísané vo Whistlerovej práci.


Životopis
[upraviť]

Hokusai sa narodil v Edo (dnešné Tokio) v 9. mesiaci 10. roku obdobia Horeki v umeleckej rodine. Jeho otec, Nakajima Issai, bol výrobcom zrkadiel. Keď mal Hokusai osemnásť rokov, po krátkej práci s drevorytinami, vstúpil do štúdia Katsukawa Shunshoa, maliara a návrhára farebných tlačí. Jeho ignorovanie umeleckých postupov majstra však zapríčinilo jeho vylúčenie v roku
1785.
Medzi rokmi
1796
a
1802
vytvoril pravdepodobne až 30 000 knižných ilustrácií a farebných tlačí. Často sa inšpiroval obyčajným životom Japoncov, tradíciami a legendami. V roku
1824
vydal knihu "New Forms for Design" (Nové formy pre návrhy) a jeho návrhy inšpirovali veľa Sashikových vzorov pre prešívané prikrývky. Svoje najtypickejšie práce vytvoril v rokoch
1830
-
1840.
Hoci z času na čas Hokusai študoval rôzne štýly, väčšinou bola jeho štylistika osobitá. V čase, keď žil v extrémnej chudobe, hoci musel získať peniaze za svoje práce, ktoré mu mohli zabezpečiť komfort, keď prehlboval svoju chudobu, ku koncu svojho života sa hrdo označoval ako sedliak.
Bol dychtivým študentom do konca života, a na smrteľnej posteli povedal: "Keby mi nebesá darovali ešte ďalších päť rokov, stal by som sa veľkým maliarom". Zomrel
10. mája
1849.
Po jeho smrti boli kópie niektorých jeho prác poslané na Západ, a spolu s prácami ostatných ukiyo-e umelcov ovplyvnili takých západných majstrov ako
Vincent van Gogh
a
Paul Gauguin. Horukai bol vo všeobecnosti oceňovanejší v západnej kultúre než v
Japonsku. Mnohé práce japonských tlačiarov boli vyvezené do
Európy, najmä do
Paríža
v polovici
19. storočia. Boli predmetmi zbierok a populárne medzi impresionistami ako
Claude Monet,
Edgar Degas
a
Henri de Toulouse-Lautrec, ktorých práce boli ovplyvňované japonským umením.
Jeho snáď najuznávanejšia práca je "In the Hollow of a Wave off the Coast at Kanagawa" (Dolu pod vlnami mimo pobrežia Kanagawy). Na obraze je veľká vlna pohlcujúca ľudí a lode, so vzdialenou horou
Fudži, ktorej veľkosť zmenšuje mohutnosť vlny. Hovorí sa, že to je momentka každodennej práce; možno vidieť prekvapených ľudí na loďkách, vezúcich ryby. Niekedy sa mylne hovorí o vlnách
cunami
(津波), ale presnejšie sa volajú
okinami
(沖波), čiže veľké vlny na šírom mori.

Práca
[upraviť]

Vďaka vysokému veku sa dožil dlhej kariéry, no svoje najdôležitejšie diela vytvoril až po 60. roku svojho života. Jeho najobľúbenejšia práca je ukiyo-e séria
36 pohľadov na horu Fudži
(富嶽三十六景
Fugaku Sandžúrokkei) vytvorená v rokoch
1826

1833. Pozostáva zo 46 obrazov (10 bolo pridaných neskôr) zobrazujúcich kvety, vtáky a scenérie z legiend alebo každodenného života.
Najväčšou prácou Hokusaia je 15-dielna zbierka
Hokusai Manga, kniha preplnená dômyselnými skicami, ktoré boli uverejnené v roku
1814. Ich karikatúry sa často považujú za predchodcov pre moderný štýl
manga.


XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX



japonské výtvarné umění http://www.cojeco.cz

Od 2. tisíciletí př.n.l. období neolitických kultur, vrcholící obdobím
Džómon
(drobnéterakotové
figurky), od 2. století př.n.l. období Starých hrobek pod čínským vlivem (mohylové hrobky s hliněnými plastikami
haniwa), od 6. století korejským prostřednictvím proniká buddhistické umění (Toriova trojice), rozvíjejí se chrámová architektura (stupňovápagoda), bronzová a dřevěná lakovaná plastika čínsko-tchangského stylu (hrobové sochy strážců, realistické portréty mnichů), nástěnné a svitkové malby (kakemono,
makimono) s čínskými krajinnými motivy a umělecké řemeslo (zrcadla, zástěny). V 9. až 14. století se redukuje závislost na čínském umění, zjemnělý dvorský sloh uplatňuje profánní umění i realistické tendence (ilustrace soudobé literatury, portrétní sochařství a malířství ), vyvíjí se nový typ chrámu a Buddhova
zobrazení (Džóčó), do 16. století pod vlivem
zen-buddhismu
(Stříbrný a Zlatý pavilón v Kjótu). Rozvíjí se krajinářská a zahradní architektura, pod vlivem čínského sungského umění i tušová krajinomalba (škola Kanó), kaligrafie, dekorativní a narativní malířství, ornamentální umění, dřevořez, lak a porcelári. V 17. - 20. století je těžištěm japonského výtvarného umění dekorativní a kaligrafické malířství (Kórin), knižní ilustrace a barevný dřevořez (Moronobu,
Hokusai,
Utamaro), lyrická krajinomalba (Hirošige), malířství realistických námětů blízkých karikatuře (náměty z divadla a lidového života), laky, porcelán a fajáns. Od poloviny 19. století je japonské výtvarné umění ovliňováno evropským uměním.

Kacušika
Hokusai, *1760 - †1849, japonský malíř, kreslíř, ilustrátor, mistr dřevořezu, jedna z největších osobností japonského malířského umění. Svá díla značil řadou různých pseudonymů. Od 90. let 18. století tvořil soukromé tisky (surimono), v nichž se uplatňovalo jeho individuální vidění a představivost. Nejznámější díla: série knih obrázků s různými náměty
Hokusai manga, barevné dřevořezy (série 36 pohledů na Fudži, vodopádů, mostů, květin, ptáků a strašidel), knižní ilustrace (Sto pohledů na vrchol Fudži).

Ogata
Kórin, *1658 - †1716, vlastním jménem O. Koretomi, japonský malíř, bratr keramikaKenzana Ogaty. Navázal na dekorativní a poetický styl
rinpa
a dovedl ho ke zralosti. Jeho obdiv k malíři Sótacuovi se zračí hlavně v příručním svítku s malbami rostlin a květin z roku 1705. K nejslavnějším dílům japonského malířství patří párová zástěna s malbou kosatců a párová zástěna s motivem rozkvetlých slivoní u potoka. Keramické práce Kenzanovy zdobil zkratkovitými kresbami.

Ogata
Kenzan, *1663 - †1743, vlastním jménem O. Sinsei, japonský malíř a nejvýznamnější keramik střední doby Edo. Vytvořil keramiku zvanou Kenzan-jaki, při niž spolupracoval i s bratrem Kórinem Ogatou. Jeho styl, vycházející z tradice
rinpa, vyniká odvahou sumární kresby a poetičností.

Kanó
Sanraku, *1559 - †1635, japonský malíř doby Momojama a rané doby Edo, rozený Kimura Micujori, s Micunobuem Kanóstál v čele školy Kanó. Pracoval v Ósace
pro Tojotomi Hidejošiho, později se usadil v Kjótu. Nejvýznamnější z dochovaných děl jsou malby na zástěnách
Císařské zrcadlo
a Draví ptáci
a malby pro chrám Mjóšindži (se Sansecmem), provedené pestrými barvami na zlatém pozadí, jež jsou příznačné pro momojamské období.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.